Prečo píšem deťom listy, ktoré si prečítajú až po rokoch

Prvý list som napísala Martinkovi ako malému bábätku. A odložila mu ho do „krabičky pamätníčky“. Vzniklo to tak, že som bola bezradná. Tak trošku sme si liezli na nervy a ja som odrazu mala pocit, že by som mu, hoci malému bábätku, chcela toľko povedať! Ibaže ako? A načo?

Tak som sa pustila do písania. Opisovala som, čo zažívame. Ďakovala som za krásne chvíle aj sa ospravedlňovala za svoje zlyhania, netrpezlivosť či nervozitu. Bolo mi lepšie.

Prečo list?

Bolo to iné, ako keď som podobné záležitosti písala samej sebe do denníka. Zdalo sa mi totiž, že tentoraz nepíšem len preto, aby som sa vyrozprávala, ale najmä preto, aby som sa zdôverila so svojimi skutočnými pocitmi niekomu, kto by o nich mal vedieť.

Neraz totiž kričíme, pretože sme nervózni či unavení. Máme problém A, ale prenášame svoju zúrivosť (a zúfalstvo) na niekoho iného pre vymyslený problém B. Viete, čo myslím?

Deťom je napríklad jedno, že na ne práve nemáme čas, lebo IM varíme, perieme, nakupujeme… Vnímajú najmä (a niekedy len) to, že sa im nevenujeme. Vari ich neľúbime?

No a práve takéto „maličkosti“ vysvetľujem v listoch. Viem, že sa to zvykne podceňovať. Rovnako ako detský výrok: „Nikto ma nemá rád!“ Ale sú to záležitosti, ktoré sa vrývajú hlboko. Sú to rôzne pre dospelých „strašné“ a pre deti STRAŠNÉ krivdy, ktoré by bolo fajn vysvetliť. Ale rodičia si na to nevedia nájsť čas. Alebo prižmúria oči, však to prejde, iste to už prešlo…

Možno áno. A možno nie. Možno je to práve tá „bezvýzamnosť“, ktorá sa zapíše hlboko a bude odkiaľsi z tej hĺbky sužovať dlhé roky, v niektorých prípadoch celý život.

Aké oslobodzujúce je dozvedieť sa, že to v skutočnosti milovaná osoba vôbec nemyslela tak zle! Aké zaujímavé je zistiť, čo v skutočnosti ten niekto prežíval a prečo robil to, čo robil.

Prečítajte si e-knihu
AKO ZLEPŠIŤ KVALITU SVOJHO ŽIVOTA: 
ponúkam v nej úprimný, ničím neprikrášlený pohľad na to, v čom škodíme sami sebe.

Spoznajte svoje najúprimnejšie túžby a vytvorte si život, v ktorom si ich dovolíte zažiť.

Kedy je ten správny čas?

Na napísanie kedykoľvek, keď potrebujete vy. Keď vyvediete niečo, čo vás trápi, ale vaše deti sú ešte príliš malé na to, aby ste im to dokázali patrične vysvetliť. Alebo aspoň máte ten pocit.

Alebo vtedy, keď ste vy ten zlý, zlý rodič, ktorý len všetko zakazuje. A niekto iný je ten dobrodinec, čo všetko zábavné a chutnejšie povoľuje.

Deti sú maličké a vy vnímate len ten škrekot a zúrivostné scény. Premýšľate, čo z toho, čo ste sa im pokúsili vysvetliť, padlo na úrodnú pôdu. A čo sa stratilo v kriku detí a zaliečaní sa a núkaní zo strany iného dospelého.

V tej chvíli zrejme nevysvetlíte, o čo vám ide a prečo vám tak záleží na tom, aby dieťa jedlo „nechutné“ veci a nemohlo sa pozerať na „zábavnú“ obrazovku.

Tak to napíšte.

Zuby, oči alebo schopnosť sústrediť sa tým síce nezachránite, ale aspoň zapracujete na vašom vzájomnom vzťahu. Hoci po rokoch, ale dieťa si prečíta, že ste to mysleli dobre a „trápili“ ste ho z lásky.

Listy už písavam obom deťom a myslím, že im budem písať aj naďalej. Niektoré samostatne, každému zvlášť, inokedy spoločne obom.

Netuším, kedy si ich prečítajú a či vôbec. Ale verím, že to má zmysel.