Upratovanie na materskej dá zabrať. Najmä psychicky

Medzi našimi deťmi je rozdiel asi jeden a pol roka. Vzhľadom na tento malý vekový rozdiel a tiež vzhľadom na ich povahy a temperament, sme zažili niekoľko dlhých, poriadne hektických mesiacov. A možno to boli s určitými prestávkami zhruba dva roky.

Bolo to obdobie, keď mali obaja výrazne rozdielne potreby. Zároveň mali potreby, ktoré si ešte nedokázali vyriešiť sami. Trápilo ma to a bolo mi mnohokrát ľúto, že sa neviem rozdvojiť a plnohodnotne sa postarať o jedného i o druhého.

Potreba spoznávať svet však bola spoločná, v oboch prípadoch pre okolie pomerne devastačná, hoci čiastočne odlišná. Inak povedané – bolo to obdobie, keď mali obe naše deti chuť skúmať a rozhadzovať, pritom každý iným spôsobom a iné veci. Aby toho nebolo málo a aby nevznikla len jedna kopa.

Kde robím chybu?

Hoci mi intuícia šepkala, že je to úplne v poriadku a deti robia to, čo práve pre svoj zdravý vývin potrebujú, otázka: „Kde robím chybu?“ sa mi neraz vtierala do mysle a kazila mi náladu.

Všetky tie krásne, certifikované eňo-ňuňo hračky, ktoré som poznala z obrázkov alebo ktoré sme kúpili či dostali, všetky tie luxusne zladené príspevky na Instagrame, ktoré som vo feede stretala… Pohľad na niektorých mojich známych alebo ich príspevky na Facebooku… Fotografie dieťatka, ktoré sa v nádhernom oblečeníčku zemitých tónov alebo pastelových farieb hrá s jedinou drevenou hračkou vo svojej perfektne zariadenej i upratanej detskej izbietke…

„Kde robím chybu?“ zúfala som si pri pohľade na svoje deti. Bežne ušpinené od jedla (pretože tí naši boli od narodenia pažraví ako húsenice a podobne často ich bolo, mimochodom, treba aj prebaľovať), ktoré som nemala chuť dvadsaťkrát denne prezliekať. Sledovala som, ako robia s hračkami šialené veci, alebo ich prehliadajú, aby vyhádzali spodnú bielizeň z komody alebo vytlačili mastičku z nočného stolíka po gauči v obývačke. Naťahovali žalúzie na balkónových dverách, vytrepali hrnce, mixéry, dokonca sa nejako dostali k tonerom a našim vysokoškolským diplomom či sobášnemu listu.

Postupne sme nemali kam odkladať veci, pretože sme všetko prekladali čoraz vyššie a vyššie a spodné police zostávali prázdne. Ale bolo to jedno, pretože synček, akokoľvek malý, prisunul si stoličky či liezol po skriniach, policiach, knižnici… Nedočiahol len také miesta, ktoré som v podstate bez stoličky poriadne nedočiahla ani ja.

„Kde robím chybu?“ pýtala som sa, keď som pozorovala, ako zosypávajú rôzne sety skladačiek na jednu obrovskú kopu. Pridávali tam navyše autíčka, zvieratká, detský nábytok, oblečenie, vankúše aj deky…

Kým som uspávala maličkú, synček vytrepal vankúše a paplóny na zem a vysypal na ne hlinu, štrk aj kvety z črepníkov na komode…

Nemala som najmenšiu chuť túto spúšť upratovať. Každý deň. Dookola. Mnohokrát za deň. Od rána do večera. Od večera do noci…

Zatmelo sa mi pred očami zakaždým, keď k nám niekto doniesol zasa ďalšiu hračku. Nevedela som, či mám ľutovať seba, manžela, tie hračky alebo vyhodené peniaze starých rodičov…

Prevratný pohľad na „obyčajnú“ činnosť:

Projekt

UPRATOVANIE A JA,

ktorý nie je len o upratovaní.

Je o každom z nás.

Čo sa stalo?

Okrem otázky: „Kde robím chybu?“ mi našťastie vírili hlavou aj iné myšlienky. Boli to napríklad myšlienky na to, ako sa vyvíja detský mozog, čo potrebujú k svojmu zdravému vývinu alebo prečo robia to, čo robia.

Obe naše deti začali pomerne skoro rozprávať, a vďaka tomu som sa mohla rýchlo dozvedieť, čo si pod kopami toho (z nášho pohľadu) príšerného bordelu vlastne predstavujú. Dávalo to zmysel. Bolo to obdivuhodné i láskyhodné zároveň.

Výčitky, čo robím zle, predstavy, ako by to bolo krajšie, milšie, jednoduchšie, som vedome posielala ďalej. Rozplynúť sa v slnečných lúčoch alebo nočnej tme.

Vedome som sa sústreďovala radšej na to, čo mi pomáhalo porozumieť chaosu okolo mňa. Rôznym technikám a cvičeniam, ktoré som si prispôsobila, obľúbila a perfektne mi zafungovali, sa venujem v rámci projektu Upratovanie a ja.

Hľadala som v sebe úprimné odpovede na rozličné otázky. Pozorovala som svoje deti optikou lásky, nie optikou ega a svojich predstáv či očakávaní. Robila som to preto, aby som sa nehnala za ilúziami. Aby som nebola nešťastná či sklamaná. A aby som túto svoju frustráciu neprenášala na deti či na manžela.

Deti podrástli a ja už začínam vidieť, že to malo zmysel. Nechať ich robiť všetku tú spúšť,učiť sa, ako potrebovali, a sústrediť sa radšej na nastavenie svojej mysle než na bezhlavé upratovanie.

Sú úžasne kreatívni, samostatní, vynaliezaví, odvážni, sebavedomí a rozhodne sa nenudia. Dokážu sa zahrať s hocičím. Navyše teraz si už dokážu po sebe upratať, ba dokonca sa perfektne vyznajú v domácich prácach, keďže sa hrávali aj s vecami, ktoré nie sú hračky.

Aj o tomto je projekt Upratovanie a ja. Veľmi si želám, aby ho objavili všetky maminy ale i tatinovia, ktorí majú pocit, že sa im svet i domácnosť po príchode detí obrátili hore nohami. Projekt Upratovanie a ja totiž nie je o tom, ako si dokonale upratať vo fyzickom svete. Ako mať doma stoj čo stoj všetko na „svojom“ mieste. Je o tom, ako pracovať so sebou, s našimi vzťahmi, sebavedomím či očakávaniami. Ako komunikovať a porozumieť si navzájom. Ako sa odľahčiť a nehnať sa za ilúziou.

A keďže chápem, aké je krásne a príjemné žiť v upratanom prostredí, delím sa tam o rady, ako v sebe nájsť silu a chuť upratovať tak, aby nás táto činnosť nabila energiou a bola pre nás skvelým zážitkom, ktorý spája celú rodinu.