Syndróm poslušného dievčatka či chlapčeka

„Výchova“ je vzrušujúca záležitosť. Napínavá, plná neistoty. Nikdy nevieme, čo z toho, čo povieme alebo urobíme, zanechá na dieťati stopu. A akú.

Ak radšej počúvate ako čítate, dolu pod príspevkom nájdete možnosť vypočuť si PODCAST: Syndróm poslušeného dieťatka

Myslela som si, že „syndróm“ poslušného dievčatka či chlapčeka vzniká najmä vtedy, keď má dieťa pocit, že ho máme radi len vtedy, ak je poslušné, šikovné, snaživé, naj-naj-naj-sam-lepšie.

V princípe to platí.

Fór je v tom, že tento pocit môže nadobudnúť aj bez toho, aby sme mali potuchy, ako k tomu došlo!

Predstavy vs. realita

Deň čo deň si dávam pozor na ústa a snažím sa s deťmi komunikovať tak, aby cítili moju bezpodmienečnú lásku. Ak som naštvaná, vravím, že za to nemôžu, je to môj problém a pohľad na vec. A vysvetlím im, čo ma naozaj trápi. Do toho im pri každej (podľa mňa) vhodnej príležitosti opakujem, že ich ľúbim, či už poslúchajú alebo nie. Či si upratali alebo nie. Či dojedia alebo nie… Po tom všetko prídu na návštevu a tam im ktosi povie: „Ale ja ľúbim len dobrého chlapčeka.“ Alebo: „Keď si neupraceš, maminka bude smutná.“

Čo sa odrazu deje aj u nás doma? Martinko ma ťahá za nohavice a ukazuje, že si upratal. Poteším sa a poviem: „Super, teraz to tu máme pekné a máte dosť miesta na preteky.“

On však mi povie: „Ja som to upratal preto, aby si bola šťastná a aby si ma ľúbila.“

Hryziem si do pery. To naozaj stačí pár viet na návšteve, aby sa dieťa začalo báť, že ak si neuprace, budem smutná alebo ho nebudem ľúbiť?

Maťkovi sa nechce zavrieť dvere. Zuzanka uteká, aby ich rýchlo zavrela za neho. Vraví mi: „To vieš, maminka, ja som lepšia,“ a túli sa ku mne, poškuľuje pritom pyšne očkom po Maťkovi, ktorý na ňu zazerá.

Takýchto situácií je mnoho. Ako by ste si ich vyložili vy?

Prevratný pohľad na „obyčajnú“ činnosť:

Projekt

UPRATOVANIE A JA,

ktorý nie je len o upratovaní.

Je o každom z nás.

Ako má byť, tak bude

Prv som sa trápila tým, že napriek všetkej snahe, stačí chvíľka slabosti a nevhodná vetička. A bum. Sme tam, kde sme sa snažili NEbyť.

No teraz to vnímam ináč. Nech sa budem snažiť, koľko len budem vládať. Nech budem robiť to najlepšie, čo si myslím, že sa robiť má a dá. Aj tak sa stane, čo sa má stať. Deti zažijú, čo majú zažiť. Uveria tomu, čomu uveria. A aj ony si budú neskôr v živote prechádzať svojimi traumami či ozdravnými procesmi. Poznajú alebo nepoznajú. Precitnú alebo neprecitnú. Budú sa riadiť autopilotom a limitujúcimi presvedčeniami, škodlivými vzorcami či predsudkami. A (možno) budú podobne ako my, čo sme ich chceli akože „uchrániť“ a dopriať im čistý štart, aj tak so svojimi zraneniami a boliestkami pracovať a brať si svoj život naspäť do vlastných rúk.

Môžem sa snažiť, ako vládzem. Nie som jediný človek v ich živote, ktorý ich ovplyvňuje. A aj keby som bola. Som stále len človek, mám svoje slabé chvíľky, a hoci nevyslovím: „Uprac si, lebo ja ľúbim len poslušné deti!“ Vycítia, keď som unavená alebo nervózna, že opäť nemám kadiaľ prejsť. Všade sú skladačky. A rovnako vycítia, aká som šťastná a spokojná, keď je doma čisto a priestranne.

Deti sú veľmi pozorné a veľmi učenlivé. Samy si vedia domyslieť, čo robievajú a my sa usmievame, čo robievajú a my zúrime… Hoci si hryzieme do jazyka, pregĺgame výčitky a predýchavame emócie. Deti beztak všetko cítia a vedia.

Nuž, nie je to návštevou a jedinou „chybnou“ vetičkou. Tieto vetičky typu „ľúbime len poslušných,“ „uprac, aby sme mali radosť,“ „dojedz, aby sme neboli smutní“… len vyjadria to, čo deti podvedome beztak cítia z nášho správania sa, tikov či dýchania.

Tak čo máme robiť?

Nedýchať? Nehýbať sa? Zavrieť si oči a s úsmevom objímať? Hahaha, vieme, že nie.

Aj tak by vedeli, že potláčame dýchanie, že sme stuhnutí a pýtali by sa: „A prečo máš zavreté oká?“

Môžeme však plne dôverovať všetkému, čo prežívame, čo prežívajú naše deti. Môžeme sa snažiť opakovane a opakovane byť lepší. Tak úprimne lepší. A naozaj bezpodmienečne láskavý. To však dokážeme vtedy, ak popracujeme najprv na sebe. A budeme úprimní k sebe.