Frázička, ktorá deti učí klamať: Používaš ju?

Vyletí z úst automaticky a stačí ju vysloviť len niekoľkokrát. Odrazu má naše dieťa tendenciu klamať a my sa čudujeme prečo…

A touto „čarovnou“ frázičkou je slovné spojenie: „Dúfam, že si…“ Ďalej je už prakticky jedno, či pokračujeme pozitívne alebo negatívne.

„Dúfam, že si po sebe upratala…“
„Dúfam, že si to dojedol…“
„Dúfam, že si spláchol…“
„Dúfam, že si si nedal do úst ten špinavý sneh!“
„Dúfam, že si jej vrátila ten peniažtek!“

A tak ďalej, ak tak podobne…

Túžia byť „správne“

Iste si už počula, že každé dieťa vo svojej prirodzenosti túži byť „správne“. Túži byť prijaté. Túži robiť tak, aby sa zapáčilo.

Je to veľká téma podmienenej lásky, ktorú deti učíme mnohokrát nevedome. Môžeme mať naštudovanú teóriu o tom, ako dávať deťom najavo BEZpodmienečnú lásku a prijatie. Ale už na neverbálnej úrovni, už len prostredníctvom rôznych nenápadných tikov či mimiky z nás kričia podmienky.

Sú to akési obavy, často hoci únava… Je to úplne prirodzené a ľudské.

Uvedomiť si všetky tieto svoje pohnútky a včas im zabrániť býva práveže nadľudský výkon. A preto niet divu, že hoci to myslíme akokoľvek dobre, predsa naše deti cítia podmienky a očakávania. A nám z úst pomerne často vyletí: „Dúfam, že si…“

Tlak, ktorý sa nedá vydržať

A keďže naše deti túžia byť správne, samostatné a zodpovedné (skrátka, konať tak, aby bola maminka spokojná), slovné spojenie: „Dúfam, že si…“ je ako zaklínadlo.

Je to ako Damoklov meč, ktorý nad ne zavesíme, a v mnohých prípadoch dieťa nedokáže priznať, ako to bolo naozaj. Jednoducho sme ho akoby zaprisahali, nech je to tak, ako očakávame. A ak nie je, je tu problém.

Je „vadné“, nesprávne, sklamalo, zlyhalo…

Pozor na automatické reakcie

Formulácia: „Dúfam, že si…“ býva našou automatickou reakciou na danú situáciu. Spravidla sme ju sami počúvali ako malé deti od svojich rodičov, starých rodičov či vychovávateľov.

Je čiastočne rýdzo-úprimným (až detsky naivným) vyjadrením našich očakávaní, zároveň však je to aj sčasti manipulatívna formulácia.

Veľmi zjednodušene povedané – vedome či nevedome vyvíjame na dieťa tlak, aby si dobre zapamätalo, čo sa patrí alebo nepatrí. Ako sa má alebo nemá v podobných situáciách zachovať. Dávame mu veľmi agresívnym spôsobom najavo, čo si želáme, aby láskavo robievalo.

Je fascinujúce (i desivé) navnímať, aký teror sa odohráva v mysli „vinníka“, ktorý po „neškodnej“ zábavke začuje mierne hysterické alebo rozkazovacie: „Dúfam, že si…“