Moje (po)vianočné prebudenie: Ako si na Vianoce kazíme deti

Užívam si každý deň najviac ako viem. A skutočne je čo objavovať, vychutnávať a dôvodov na radosť je mnoho. Problém nastáva počas sviatkov. Keď cítim tlak, že by som mala robiť niečo „špeciálne“ a „užívať si viac“.

Potom, ako som sa stala mamou, pre mňa Vianoce stratili čaro. Postupne, každoročne viac a viac. Možno navonok paradoxne – veď práve kvôli deťom vraj vytvárame „pravú“ darčekovo-zázračnú vianočnú atmosféru. A vraj Vianoce bez detí nie sú ONO. Pod stromčekom skrátka treba vidieť deti a ich radosť… Dospelí nestačia.

Ibaže… U mňa to tak nie je.

Zistila som, že nie som mama, ktorá dokáže vytvoriť TÚ vianočnú atmosféru. Zrejme preto, že ju sama nedokážem precítiť.

Pod stromčekom totiž nevidím iskričky v očiach svojich detí. Vnímam úplne prozaické chemické reakcie v mozgoch. Vidím závislosť. Tuším, ako sa im vyplavuje dopamín. Ako ich nezaujímajú veci, ktoré v balíkoch nájdu. Zaujímajú ich len balíky a to do chvíle, kým ich rozbalia. Čím viac balíkov, tým je to horšie.

Čím viac návštev, tým je to ešte horšie. Viac podnetov, viac darčekov, viac koláčov… Viac a viac dopamínu a závislostí. A do toho telka, ktorá zabodne do rakvy vianočnému zázraku posledný, najdlhší klinec.

Krik a tiché sklamanie

Na vianočných návštevách skutočne nevidím iskričky radosti v očiach svojich detí. Pretože tam nie sú. Je tam hystéria, je tam zúfalstvo, je tam túžba po ďalšej a ďalšej sladkosti, po ďalšom hocičom hlavne zabalenom v papieri a nakoniec – sú tam slzy a hádky, vresky-plesky… Namiesto iskričiek radosti v detských očkách skrátka vidím sklamanie v očiach dospelákov, ktorí sa tak snažili, aby boli Vianoce krásne a výnimočné, až tým všetko pokazili.

Úplne zbytočne.

Deti za to nemôžu

Počas Vianoc a bezprostredne po nich to začalo byť s deťmi absolútne na nevydržanie. Na letmý pohľad. Ibaže som sa pozerala hlbšie. Ony nespôsobili to, že si prestali vážiť svoje veci. Že narástla doma kopa neporiadku (nových hračiek), o ktorú vlastne nemá nikto záujem. Že odmietajú zeleninu a celozrnné pečivo. Že stratili svoju prirodzenú kreativitu a odrazu polihujú na gauči, akoby stratili zmysel života (pretože doma nemáme telku). Dva a pol a štyri roky. Naše malinké dietky, ktoré zvykli pobehovať a smiať sa hoci v daždi!

Naša rodina skrátka ochorela bežnou vianočnou chorobou.

Rozhodla som sa, že s tým skoncujem.

Už viem, že je zbytočné pokúšať sa meniť druhých. Preto som začala od seba. Od nás.

Nastolila som „režim“ všedného dňa. Prechádzky a turistiky za každého počasia. Knihy a spoločné čítanie. Hudbu pri upratovaní (bez sledovania videí), ovocie a zeleninu, chvíle ticha a nudy, ktoré sa vždy skončia prevratným kreatívnym riešením.

Postupne utíchli rozličné záchvaty a „hádzania sa o zem“. Súrodenci si začali opäť pomáhať namiesto toho, aby sa neustále vadili a kradli si nové hračky (ich jediné sviatočné využitie). Začali sa s nimi hrať. Spoločne, alebo nerušene každý zvlášť. Prestali vypnuto polihovať na gauči, ale opäť svorne sedeli a študovali svoje obľúbené (alebo nové) knižky. Tancovali, smiali sa. Naháňali sa a spievali. A potom sme opäť a už opatrnejšie začali s návštevami.

Mimochodom, starí rodičia si môžu užiť vnúčence aj inde ako na návšteve. Naša „odvykačka“ predsa nebola namierená proti milovaným ľuďom. „Odvykačka“ bola namierená proti obrazovkám, sladkostiam a balíkom. Chodili sme preto napríklad na spoločné výlety a prechádzky. Som navyše presvedčená, že si tam vychutnali svoju prítomnosť omnoho intenzívnejšie. Bez televízora a koláčov. Kráčali spolu, držali sa za ruky, rozprávali sa aj túlili… Smiali sa a rehotali.

Oslobodenie

Tieto Vianoce mi pripomenuli, že bez ohľadu na akékoľvek (ne)pekné ľudské zvyky a tradície slnovrat nastane. Tma ustúpi a dni sa opäť začnú predlžovať. Ešte pred Vianocami, mimochodom.

Na to, aby sme boli šťastnejší, naozaj sviatočne naladení, postačí jediné – celým svojím bytím úprimne precítiť vďačnosť za to, že sa všetko deje tak, ako má. A to (najmä) bez našich nevhodných zásahov. A to je zároveň jediné, čo potrebujú nájsť deti pod vianočným stromčekom. Láskyplné objatie a vyznanie.

„Som vďačná za to, že môžem byť tvoja mama, ty môj zázrak!“

A keďže je zázračný každý deň, nevravím im to len na Vianoce.