… som prijala za svoje hodnoty a predstavy o živote, ktoré v skutočnosti moje neboli.
Jedného dňa som si jednoducho uvedomila, že žijem život podľa niekoho iného.
Kde som JA? Čo v skutočnosti chcem? Prečo to nie som schopná dosiahnúť, ale vyhováram sa na manžela, deti, okolnosti, rodičov, počasie…
Nevyžiadané rady som nedokázala so spokojným úsmevom ignorovať, ale zúrila som pri nich.
Neželané dary som bezradne prijímala a onedlho som mala doma pocit, že sa NEMÁM kam pohnúť. Že to NIE JE môj domov, ale skladisko našich známych.
Neznášala som svojho muža za to, že nerobí to a tamto. A seba samu som do toho o to viac nútila…
Snažila som sa byť niekým, kým NIE SOM, len aby to doma nejako vyzeralo a zastala som rolu starostlivej mamy…